Dom neďaleko Kirigakure

Nebola som v tom až taká dobrá ako on, už len vďaka tomu že som v tomto bola no, neskúsená. Preto som rýchlo prešla na jeho pery ktoré som začala jemne sať. Určite by chcel niekoho ... vyššieho ... prečo som tak malá kso!

Ja som oči otvoril a bozky jej začal opätovať .
Zo začiatku možno sala ona ona ale potom som začal ja .
Už mi pomaly dochádzal dych preto som sa od jen odpojil a pozrel jej do tvári .
"Umm vieš ... že popravde som ťa mal ako jedinu rád už od mala ? "

Len mňa ... ? Prečo ... ? Spýtala som sa ho a uprene som sa naňho pozerala.

Baka ... je jasné že budem z tebou nie? Veď ... sám vieš že mňa nemuseli už kvôli tomu čo sa stalo ... bol si jediný kto so mnou zostal ... nie som jedinečná ... Usmejem sa a pohladkám ho.

"Ale ... taká maličkosť a už ťa odcudzovali ... a ja ja sa nepekne správam ... "
Povedal som popravde .

Nebola to maličkosť ... zľakli sa ma ... keď som sa prvý krát rozpadla na vodu ... Posadila som sa na ňom a spomínala som si na to.

Ja som ostal ležať keď sedela na mne .
"Ale ja som sa nezľakol !
Veď nemali čoho veď si to stále ta krehká Yuuki ne ?"

Usmiala som sa a privrela som oči. Teba fakt len tak niečo nerozhodí že ... ? Zasmiala som sa do ticha.

Zaklepal jsem na dveře a čekal.

Pocítila som známu chakru. To nie je možné ... ako to že je tu ... ? Zdvihla som sa z Minaa a z trošku prekvapeným pohľadom som sa rozbehla k dverám. Ako som ich otvorila prekvapene som sa pozerala pred seba. K-Kenji-oniisan ... Do očí sa mi nahrnuli slzy a objala som ho.

"Ahoj sestři."Řekl jsem s úsměvem a taky ji objal.

Baka! Prečo si sa neozval skôr? Mohla ... mohla som ísť za tebou!? Kde si bol do teraz!? Plakala som a kričala som. Baka! BAKA BAKA!? Mala som strach ... Plakala som ďalej.

Zdvihla som hlavu. A čo to bolo? Mohol si ma vziať zo sebou ... Pomohla by som ti ...

"To je tajemství." Lišácky jsem se usmál a řekl :"Neboj,zvládnul jsem to v pohodě."

Pomaly som sa ho pustila. Pani a Pán Botan ... sú mŕtvi ... zostali sme už len mi ... Poviem mu a skloním hlavu. [color=cyan]Bolo to ťažké ... veľmi ... /color] Poviem mu potom a začnem si utierať slzy.

"Popravdě...To už vím..." A nejen to...
Pohladil jsem ji po hlavě. "Neplač..."

A hovorili mi klamstvá ... viem že rodičia neboli moji praví rodičia ale ... hovorili mi že ty nie si môj pravý brat ... to nie je pravda však? Si môj skutočný brat? Však ... ? Oprela som sa oňho hlavou a znovu som plakala.

"Ne...to nejsem...Nepocházím ani z Kiri."
Řekl jsem klidně.

Pozriem sa naňho, už ani neplačem. Takže ... som sama ... ? Spýtala som sa ho a uprene som sa naňho pozerala. To nie je pravda, neverím tomu!? To nemôže byť ... nesmie ... nesmie to byť pravda ...

Jelikož jsem cítil její myšlenky,tak jsem mohl reagovat.
"I když tomu nevěříš,je to pravda...Já od malička nepotkal nikoho jako já...ani vzdálenou rodinu,nikoho.Jenom tebe a považuji tě za vlastní sestru,ale musím odejít."

Triasla som sa a uprene som sa naňho pozerala. Odísť ... kam ... ? Spýtam sa ho neprítomne. Kto som teraz ja? Bol jediný ktorého som považovala za rodinu ... kto som ... ? Sklonila som hlavu, mala som strach. O chvíľu odíde on, potom Minao, Akio ... Hitomi ... každý ma nechá samú. Aj rodičia to urobili.

"Minao,Akio ani Hitomi tě neopustí,neboj." Usmál jsem se. "Nemůžu dál zůstat v Kirigakure po tom,co jsem zjistil..."

Čítaš myšlienky ... to som vedela ... je to tvoje Kekkei Genkai ... ? Spýtam sa ho. Môžem ísť z tebou ... ?